Bola to dlhá noc. Celú som ju
premárnila rozmýšľaním prečo práve ja. Prečo som bola ja tou nešťastnicou,
ktorú do hier o život vybrali a ktorá sa mala už o niekoľko dní
stať obeťou pre radosť nejakých chorých ľudí. Nevedela som, prečo majú práve
takú moc, keďže sú to len obyčajný ľudia – tak ako aj ja. Celý život som mala
pred sebou a jeho tvrdú hru som pociťovala už 15 rokov. Presne tak, bola
som veľmi mladá na to, aby sa moja životná cesta skončila, pretože som
v živote určite chcela niečo dokázať. Len tak som sedela na posteli, ktorú
som dnes videla už asi poslednýkrát a pozerala som von oknom. V hĺbke
duše som dúfala, že ma niekto zachráni, ale asi márne. Strašne som sa bála,
pretože všetkých, ktorých som poznala a ktorí sa na hry dostali,
neprežili. Moji rodičia sa tiež určite boja, ale nemôžu mi to nijako povedať,
keďže ich už nemám. Vlastne nemám nikoho, kto by ma podržal, a preto je to
o to ťažšie.
Kútikom oka som zbadala prvé
slnečné lúče na mojej pokožke, s ktorými prišiel aj neopísateľný pocit
strachu a bezmocnosti. Vedela som, že po mňa prídu, nemohla som utiecť.
Čakala som ako človek bez duše – čakala som na smrť. Trvalo chvíľu, kým som
odvrátila zrak na niečo pohybujúce sa smerom ku mne. Boli to oni, tí, ktorý ma
istým spôsobom v krátkych chvíľach zabijú. Smrteľnou rýchlosťou sa blížili
k môjmu domu, v ktorom som bola sama. Ani neráčili zaklopať rovno
vtrhli dnu a podišli ku mne. Už sa mi tisli slzy do očí pri pomyslení na
všetko, čo ma čaká. Všetky zmysli mi našepkávali, aby som utiekla, ale nemohla
som. Chytili ma za ruky tak silno, že som si ich po chvíli už necítila
a odvliekli ma niekam, kde som to nepoznala. Sama samučičká som sa túlala
chodbami v tme a keď som konečne našla dvere, otvorila som ich.
Vtom som vedela, kde som. Bola
som v aréne a jej okolie bolo plné ľudí, ktorí kričali. Oslepilo ma
ostré svetlo a vtedy som sa nechcene postavila smrti. Osud mi nedovolil
žiť ďalej.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára